Nahliadnite do zákulisia profesionálneho ľadára Patrika Kaprálika, ktorý vymenil domáce klziská za prestížnu švajčiarsku scénu. V exkluzívnom rozhovore nám odhalil, čo všetko obnáša cesta za svetovým úspechom.
Od bratislavských dráh až k šiestim „sheetom“ vo Švajčiarsku – aká bola tvoja cesta k tomu, že máš dnes pod palcom špičkovú curlingovú halu v Ženeve?
Všetko sa začalo tým, že ma tá práca veľmi fascinovala. Po roku a pol som sa prihlásil ako dobrovoľník na majstrovstvá sveta v estónskom Tallinne, kde som stretol pre mňa najlepšieho ľadára na svete Marka Callana. Aj keď som vtedy o tej práci ešte veľmi nevedel, moje správne otázky a entuziazmus sa mu evidentne páčili a venoval mi veľmi veľa času. Trpezlivo mi vysvetľoval všetky detaily aj dlho po šampionáte cez telefón. Potom mi pomohol nájsť si džob v rakúskom Kitzbüheli, kde som strávil dva roky a až potom som sa presunul do Ženevy.
Pripraviť šesť drah súčasne, to už je poriadna alchýmia. V čom je najväčší rozdiel medzi starostlivosťou o malú halu a takýmto veľkým švajčiarskym komplexom?
Najväčší rozdiel je samozrejme v počte dráh. Keď sa človek v niečom pomýli na dvojdráhe, za 40 minút to opraví. Bohužiaľ, tu to trvá dva až trikrát toľko. Takže si dvakrát rozmyslí, čo urobí pred tým, než niečo začne robiť.
Hovorí sa, že ľadár je v hale prvý a odchádza posledný…
Je to presne tak, rozsvietim aj zhasnem. Bežný deň sa da prežiť bez problémov, ale horšie je to počas šampionátov, napríklad počas aktuálnych majstrovstiev sveta seniorov som v hale od 5.30 až do 22.30. Sú to veľmi dlhé dni…
Si nielen ľadár, ale aj aktívny hráč. Je pre teba výhoda, že si vieš ľad „prečítať“ z oboch strán, alebo si pri hre až príliš kritický k vlastnej práci?
Určíte je to obrovská výhoda. Môj názor je taký, že každý profesionálny hráč by mal vedieť aspoň základy, ako sa robí ľad. Počas majstrovstiev Európy v Glasgowe B-kategórie, kde sme postúpili do áčka, nám to neskutočne pomohlo, lebo som presne vedel, čo sa stane s ľadom ku koncu zápasu a tam sme ho aj otáčali v náš prospech. Ako ľadár nikdy nie som spokojný, lebo keď sa človek uspokojí, prestane napredovať. Ale áno, viem si užiť aj to, keď všetko ide, ako má a hráči sú spokojní. Slovo ďakujem za super robotu je totiž niekedy viac ako výplata.
Švajčiarsko je curlingová veľmoc. V čom je najväčší rozdiel, v prístupe, technike či komunite v porovnaní s tým, čo poznáme doma na Slovensku?
Majú výrazne viac hráčov ako aj profíkov, teda aj peňazí, čo mení úplne situáciu. Na Slovensku sme, čo sa týka počtu, taký jeden menší švajčiarsky klub. Aj keď chodíme reprezentovať, stále sme veľmi ďaleko od toho, aké podmienky má švajčiarska špička. Len pre porovnanie, majú vyše 40 curlingových hál a v každej je okolo 300 členov. Takže každá hala sa rovná štvornásobku nás všetkých na Slovensku.
Ženeva je známa svojou precíznosťou – platí to aj pri príprave curlingového ľadu?
Určite áno, stali sme sa regionálnym tréningovým centrom. Za 8 rokov sa to tu zmenilo z amatérskeho klubu na veľmi profi úroveň. Z jedného zamestnanca (mňa) na päť full time ľudí. Takisto aj ľadárske vybavenie prešlo obrovskými investíciami, poslednou bola osmóza za 50-tisíc.
Keď práve nie si v hale, ako si užívaš osobný život vo Švajčiarsku? Máš nejaké obľúbené miesta, ktoré ti pripomínajú domov?
Počas sezóny to je veľmi náročne a ak mám voľný víkend, zbehnem domov. Ale vrelo odporúčam Chamonix, je tam pekne a chodím tam aspoň jeden-dvakrát do roka.
Ženeva patrí medzi najdrahšie mestá sveta. Ako si si zvykal na miestne cenovky?
Za pizzu zaplatíš 28 švajčiarskych frankov a veľké pivo stoji 9. Neviem, či si na túto cenu niekedy zvyknem.
Čo by si poradil mladým Slovákom, ktorí snívajú o tom, že sa presadia v športe alebo v netradičnom remesle v zahraničí?
Tréning, nič viac. Ako hráč alebo ľadár. Ked som začal, odrobil som veľa hodín navyše, kde som sa učil. Bohužiaľ, predtým nikto nebol na Slovensku, kto by vedel povedzme nabrúsiť kamene alebo ako riešiť rôzne situácie. Pre tieto znalosti som bol vo svete a doniesol ich domov našim chalanom aby som im odovzdal vedomosti. Tak ako som ja naučil Byzona (Jurkoviča), on to naučil Filipa (Kolmana) a potom Janka (Horáčka). Presne takto sa to má robiť, skúsenejší dá informácie ďalšiemu.
Dosiahol si veľa v športovom aj kariérnom živote. Aké úspechy si v oboch činnostiach cenníš najviac?
Ako hráč samozrejme najväčší úspech bolo áčko majstrovstiev Európy, boli sme tam prví a bohužiaľ zatiaľ sa k nášmu úspechu nikto nepriblížil, ak nerátam vozičkárov, ktorí boli na paralympiáde už niekoľkýkrát. A ako ľadár samozrejme byť cheif icemakerom pre world curling je niečo nepredstaviteľné. Byť v kruhu možno do 10 ľudí na svete je super pocit, nebudeme si klamať.
Čo by si ešte v oboch oblastiach chcel dosiahnuť?
Ako hráč sa už len baviť a keď príde úspech, bude to super. A ako ľadár samozrejme olympiáda, čo verím že sa v budúcnosti podarí. A možno zaujímavosť, urobiť kanadské majstrovstvá, ale tam sa to podarilo len jednému jedinému človeku zatiaľ bez kanadského pasu, takže dostať sa tam je možno ešte ťažšie ako na tú olympiádu.
Foto: Facebook Patrika Kaprálika